Každé zvieratko má vlastné meno. "Ako sa volá ten capko?", nabádala mamička svoju dcéru, aby prečítala jeho meno. "La-jo-š". "A toto sa volá ako?", spýtal sa zrejme otec rodiny. "Pstos", pohotovo odpovedal malý trpaslík. "Pštros, Janíčko, pštros", opravil ho tato. A Janíčko s víťazoslávnym úsmevom zopakoval: "Pstos, pstos". Tak sme tam chvíľu stáli, počúvali tie úžasné detské rozhovory a dívali sa na Sultána, Tea a Lea, či Eminu. Najnebojácnejší a zároveň najhladnejší zo všetkých bol somárik. Bola okolo neho hŕba detí a od každého si poslušne zobral kúsok trávy. Keď sme sa už nasýtili pohľadmi všetkého toho diania, chystali sme sa odísť. Zrazu sa ozvalo: "A somáik sa ako voá?" Bez odozvy. "A somáik sa ako voá?" To už bola okolo tabule s menami zvierat skupinka ľudí a všetci hľadali jeho meno. "A somáik sa ako voá?", zaznelo asi ôsmy raz a stále nič.
...somárik meno nemal, asi bol nový a meno mu ešte dať nestihli. "A somáik sa ako voá?", neutíchal detský hlas. "Loki", zaznelo po chvíli z davu. Zrazu všetci stíchli, malí aj veľkí. "Loki", zaznelo nesmelo, potom smelšie a nakoniec ešte keď sme odchádzali, bolo z diaľky počuť: "Loki".
Niekto dal tomu zvieraťu meno a v tej chvíli sme mu boli všetci vďační. :0)