Baja Bercíková
Ľudskosť
Dnes večer mi bolo akosi smutno.
Minulý týždeň som bola v McDonald´s v Auparku. Miesto a podnik uvádzam zámerne.
Ťažko to znášam a ešte ťažšie, keď je to z dňa na deň. Bez prípravy a dôraznejšieho varovania. V sobotu ráno som ešte z pomerne teplej Bratislavy cestovala do Prahy. A pri večernej prechádzke som takmer zmrzla. Keď som sa vracala späť, odprevádzalo ma upršané počasie kombinované so silným vetrom.
V poslednej dobe sa dejú veci...obyčajné...ale neobyčajne veľa.
Dnes som opäť cestovala autobusom. Na diaľkovom spoji v Nitre pristúpilo veľa ľudí. Rad bol naozaj dlhý a pokojný až do momentu, keď sa jedna korpulentná rómska občianka nepostavila mimo radu a silou mocou sa chcela dostať do autobusu.
Veľmi rada cestujem, objavujem nové miesta, spoznávam ľudí.
„Orgánizátori predpokladajú, že sa na festivale práve nachádza okolo 15 000 ľudí. Informácia sa získavala ťažko, ale predsa. Zajtra by k nim malo pribudnúť ďalších 5 000,“ znel hlas v rádiu.
Svetrík je môj dobrý kamarát. Vysoký a sympatický muž, vo vnútri je to veľmi citlivý a vnímavý človek. Okrem toho je talentovaný, krásne maľuje a býva nedochvíľny. Aspoň takto ho poznám ja.
Anruša je nezničiteľný. Ak sa o mačkách hovorí, že majú sedem životov, môj Anry ich má oveľa viac. Prežil so mnou toho dosť. Od minulého roku spolu „oslavujeme“ každý mesiac. V čase, keď som ja work and travellovala v Amerike, dostal porážku. Nie z toho, že som sa na pár mesiacov vzdialila, ale z prílišného tepla a vek hral tiež svoju úlohu. Anry je nemý svedok môjho dospievania.
Možno je to len môj subjektívny pocit a rozčarovanie, ale stále v sebe spracovávam koniec školy. Skončili sme 29.5.2007. Pred poslednou štátnicou sme boli výrazne nervóznejší ako pred predchádzajúcimi tromi. Všetci sme to chceli mať úspešne za sebou. A stalo sa…
Tieto horúčavy mi pripomenuli predminuloročný výlet. Cieľ: Krym. Lístok vlakom bol už dva mesiace vypredaný, ale nádej na kúpu autobusového lístka tu bola, čo sa relatívne ľahko podarilo. Prvá zastávka: Kyjev. Pekné. Najviac ma prekvapila Domašňa kuchňa, v preklade Domáca kuchyňa :0). Bolo tam strašne veľa ľudí a plno dobrôt. V porovnaní s reštauráciami v okolí sa tam dá najesť „za babku“- teda za hrivňu. Mám veľmi rada rozmanitosť na tanieri. To znamená, že potrebujem ochutnať „ z každého rožku trošku“ a v mnohých podnikoch sa mi to nedarí, lebo keď si už niečo malé objednám, nedajú mi k tomu ešte za lyžičku z každého jedla, ktoré v ten deň uvarili L. No a v Kyjeve to bola paráda. Asi 50 rôznych pochúťok a na mojom tanieri dokonalý mix. Prestup na autobus na Jaltu. Krym. Pekné. Asi tretí deň som si na miestnom trhu kúpila také super vyzerajúce hríby, navštívili sme miestne „domáce kuchyne“. Takže som zase zo všetkého ochutnala a o pár hodín na to som už ležala na infekčnom v Simferopole. Príznaky opisovať nebudem. Simferopoľ. Konkrétne infekčné oddelenie v jednej z nemocníc. Milí ľudia a kamarátsky prístup. O niekoľko dní ma pustili. Cesta naspäť- opäť Kyjev, ale bez jedla- mala
V hlavnej úlohe somár, ale pekne poporiadku... Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme najesť niekam von. Oproti penziónu sa nachádza zverinec. Sú tam rozkošné zvieratá a okolo vždy veľa ľudí. Prevládajú hlavne rodičia s deťúrencami a v nedeľu to nebolo inak.